Bola raz jedna krajina. Úrodná, krásna, plná radosti a životom v nej to len tak cvendžalo. Ľudia v nej pestovali obilie, bylinky, ovocie lúčne kvety a a starali sa o ňu s úctou a rešpektom. Krajina im to s láskou opäťovala. Polia sa zelenali, potoky žblnkotali, včely bzučali. No prišiel čas, keď sa ľudia začali ponáhľať. Chceli viac a rýchlejšie bez menšej námahy a zásluhy. Hlina sa pod ich rukami menila na prach, voda im pretekala pomedzi prsty a vietor odnášal posledné semienka nádeje a úrodnej pôdy.
Vtedy sa krajina rozhodla. Zašepkala tichú prosubu o pomoc tým, ktorí ešte počúvali. Tí si vypočuli jej tichý hlas a začali konať. Siali nové semienka – nie len do zeme, ale aj do myslí ľudí. Učili sa, ako dodať pôde silu, ako ju ochrániť, ako zadržať vodu, ako nechať včely spievať svoju pieseň bez jedu a strachu.
Nebola to ľahká cesta. Na začiatku sa zdalo, že všetko rastie pomaly, že staré rany sa hoja pridlho. No postupne sa krajina prebúdzala. Pôda znovu voňala, voda našla svoju cestu a ľudia pochopili, že najväčšie bohatstvo nerastie v bankách, ale v zemi pod ich nohami. Že tečie potokmi a riekami, a že je je nutné tieto žily života na zemi chrániť, pretože všetko je prepojené.
Aby si pripomínali túto múdrosť, nemuseli si písať pravidlá ani vymýšľať pečiatky. Stačilo sa pozrieť na krajinu očami svojich predkov, ktorí vedeli, kedy pôda potrebuje odpočinok, kedy voda nesmie odtiecť bez úžitku a kedy je čas ďakovať, nie len brať. Nezapisovali si zákony do kníh, ale do svojich rúk, ktoré vedeli siať, chrániť aj žať s pokorou.
A tak krajina pomaly začala dýchať. Možno nie rýchlo, možno nie dokonale, ale s istotou, že jej príbeh sa ešte neskončil. Pretože všetko, čo bolo treba, už dávno poznali – stačilo len počúvať zem, vodu, vietor a srdce, ktoré im ukazovalo správnu cestu.